Pútnik bádateľ: fenomén C.A. Hromník

Pútnik bádateľ: fenomén C.A. Hromník

Rieka Váh tvorila už v pradávnych dobách ústrednú tepnu života na hornatom Slovensku. Ale uvažujúc historicky, celé údolie rieky Váhu – v horách severozápadného aj na rovine južného Slovenska – nie je Považím. Historickým Považím je len úsek medzi ohybom Váhu na juhozápad od Považského Chlmca pod Žilinou a ohybom Váhu na juh pri Považanoch medzi Novým Mestom nad Váhom a Piešťanmi. Takto definované Považie nadväzuje zo severu na Kysuce, z východu na Liptov, z juhovýchodu susedí s Ponitrím. Na západe hraničí s historickou slovenskou Maravou, dnes Moravou v Českej republike a prechádza do regiónov Záhoria a na juhu cez Trnavsko do Dunajskej nížiny. Okolité vrchy – Súľovské, Strážovské, Javorníky a Biele Karpaty uzatvárajú Považie. V tomto úseku Váhu nájdeme najstaršie a najzaujímavejšie mestá, hrady a usadlosti celého údolia Váhu. Tak hovorí Dr. Cyril A. Hromník – významná vedecká osobnosť svetového formátu na dávnu históriu Afriky, Indie a Slovenska, rodený Slovák z rodu Slovenov, súčasne rezident Južnej Afriky, ktorý v roku 2012 (apríl, máj), uskutočnil niekoľko výskumných ciest na Slovensku. Medzi inými aj v Považskej Bystrici a jej okolí, a to za účasti pracovníkov knižnice a miestnych obyvateľov so záujmom o archeológiu a starú históriu ich kraja.

Najdlhšia slovenská rieka

 Vzniká sútokom dvoch sebe protikladných menších riek Bieleho a Čierneho Váhu. Biely vyviera z južného svahu Slovenom posvätného Kriváňa z Krivánskeho Zeleného plesa na severe a Čierny zo severného svahu ospevovanej Kráľovej hole na juhu. V Komárne sa vlieva do Rieky Života Istru, dnes Dunaja. Pre pochopenie historickej náplne Považia je si treba uvedomiť, že Váh odvodňuje dva kozmologické kvadranty dávno-historického naddunajského Slovenska: kvadrant severozápadný a juhozápadný. Tieto kvadranty sú definované poludníkom a rovnobežkou, ktoré sa križujú v Kyjaticiach na strednom Slovensku. Na pochopenie významu takto vytvorených kvadrantov sa Dr. Hromník obracia na starodávnu kozmológiu dravidskej Indie. Bez nej sa najstaršej histórii Slovenska nedá porozumieť a to naznačuje, že už v starodávnych vekoch rannej doby bronzovej Slovensko, vďaka svojmu mineralogickému bohatstvu, bolo v obchodnom a v duchovnom styku s Dravidskou Indiou.

V tejto kozmológii, kdekoľvek aplikovanej, každý kvadrant má svoje kozmologické poslanie. Južný je oblasťou pozemského života, severný posmrtného života, atď. Historické Považie sa nachádza v severozápadnom kvadrante a to má svoj dopad na to čo sa tam v dávnej minulosti robilo, kto tam žil a aké pozostatky náboženstva a kultúry sa tam mohli zachovať a môžu sa nájsť. To že človek od počiatkov svojho stvorenia alebo svojej existencie konzumoval jedlo a potraviny, ktoré buď zbieral v prírode alebo ho sám na kultivovaných poliach produkoval, je často subjektom archeologických štúdii, ale je to len prirodzenou podmienkou prežitia ľudu, ktorý dal vznik kultúre vyššej než konzumnej, kultúre ktorá sa područovala už spomenutej kozmologickej kvadrantúre. To platí aj pre pozadie významných miest Považia, akými sú Považská Bystrica, Púchov, Ilava, Trenčín aj iných považských miest, okolitých dedín a prominentných vrcholov hôr.

Váh, pretekajúci Považskou Bystricou, pretína severozápadný kvadrant blízko strednej osi kozmologického smeru, ktorým sa zrak veriacich v pásme medzi Kyjaticami a Matrou na juhu upieral na severozápad k stolici božstva severozápadného kvadrantu. Takým božstvom bola a je bohyňa Múdrosti známa v sanskritských jazykoch Indie (približne od 14-tého storočia pr. Kr.) pod menom Sarasvati a pod memom Uma v ďaleko starších dravidských dobách, siahajúcich do počiatku 3-ho tisícročia pr. Kr. Staro-dravidská bohyňa Uma je bohyňou Múdrosti a Sloveni aj dnešní Slováci by nemali mať ťažkosti rozpoznať v nej bohyňu slovenského Umu a Rozumu – čiže Múdrosti. A Váh, ktorý pretína kvadrant zjavne aj dávnovekej slovenskej bohyne Umnosti, je jej jazykom, keďže Váh znamená slovo (reč), čo je vyjadrením múdrosti. A to viedlo obyvateľov dávnovekej Považskej Bystrice k určitým rituálno-kultúrnym aktivitám, ktoré sa odrazili v miestnej staviteľskej aktivite, toponymii a v praktickom ale nábožensky inšpirovanom použití miestnej topografie. Tá vytvorila aj pozitívne historické predpoklady pre zakladanie osád, vrátane mesta dnes nazývaného Považskou Bystricou.

Starodávna múdrosť

 Od múdrosti národa závisia aj jeho osudy aj jeho história, ktorá v tomto prípade nezačína s fiktívnym príchodom tzv. Slovanov v 6. alebo aj (podľa archeológov) v 8. storočí po Kristovi, ale ktorú Sloveni, ako permanentné obyvateľstvo Považia, tvorili už od rannej doby bronzovej a zaiste aj predtým. Z tejto starodávnej indo-slovenskej ´múdrosti´ vzišli miestne názvy typu Považská Bystrica, Domaniža, Manín, Udiča, Dedovec, Púchov, Žilina, Maríková, Papradno, Žiar a iné, ktorým nerozumieme, a preto ich nedoceňujeme, ale ktoré poukazujú na kultúrne vyspelú minulosť tohto pravého Považia (na rozdiel od celého údolia Váhu). História, ktorú nám odkrýva Dr. Hromník, prekračuje doterajšie poznané hranice slovenského osídlenia oblasti historicky definovaného Považia. Pod jeho odborným vedením máme možnosť prepracovať sa k našim starým koreňom, do dôb pred Abrahámom. Naše pôvodné meno Sloveni nás tam zavedie. India je našou predkresťanskou duchovnou matkou, našou náboženskou a kultúrnou omegou, k nej sa potrebujeme obrátiť, aby sme mohli rozumieť jednotlivým názvom, ktoré bežne používame, no ktorých obsahu nerozumieme. 

Súlad mysle i tela

Osobne zakúsiť vediaceho, vidiaceho vedca s možnosťou pozorovať ho pri práci, byť účastný aj pri skúmaní niekoľkých dravido-slovenských historických miest, konkrétne na Považí napr. Klapy, Udiča, Upohlav, Dedovec, Domaniža, Púchovská skala, Nimnica, Manínska tiesňava, Vrtižer, Javorníky... Aké to požehnanie, aký to dar! Súlad svižných pohybov jeho mysle i tela, vynikajúca denná i nočná orientácia v neznámom teréne, podopreté mnohorozmerným záberom poznania širokého spektra vedeckých disciplín historika, nás privádzalo k nemému úžasu, prekvapivému údivu a stupňovalo túžbu počúvať a opäť počúvať! Uvažovať pre nás neobvyklým spôsobom; hľadať a s jeho pomocou nachádzať aspoň časť, náznak odpovedí na otázky, ktoré by nám bez tohto muža ani nenapadli.

Cez prizmu poznania historika so svetovým a vertikálne hlbokým rozhľadom sa pred našimi nevidiacimi očami nečakane začala vynárať pradávna história konkrétnych miest. Posúvaním v čase sme sa pristavovali napríklad pri Vanniusovi, kráľovi Kovaľov /Kvádov (Quadov) na našom území, ktorých on zdôvodnene považuje  za jedných z našich predkov. Žiadnych Vánov a Protoslovanov nikdy nebolo, hovorí Dr. Hromník. Mohlo byť niektoré z miest na Považí hlavným mestom Vanniovho kráľovstva slovenských Kovaľov? Ktoré a prečo? Vládol Vannius svojmu ľudu ohňom a mečom alebo skôr obozretnosťou, obratnosťou a náboženskou morálkou?

Cesta k večnej spáse

Objavy štruktúr z prirodzene plochých kameňov (nie tesaných) z doby až 2 500 rokov pred Kristom, tvoriace plochý oltár, ktorý svätým mužom zašlých časov umožňoval vykonávať obrady; prameň, objav poludňovej svätyne, ktorá je orientovaná na poludňové slnko, ako nám to potvrdila strelka kompasu, obetisko, kónický lingam symbol Boha Šivu aj nášho vlasatého Boha Veniana (viď knihu Dr. Hromníka Sloveni / Slováci kde sú vaše korene? Bratislava: Eko-Konzult, 2010), sútok riek, ale tiež symbolizmus semienka javora, duba, bukvice... Až k údivu prirodzene jednoduchý význam ich symboliky, dokresľovali fascinujúci výklad historika. Viedol nás, po stopách pradávnych pútnikov, pútnickou cestou mieriacou na nebeský cieľ na severe, hľadajúcich správnu cestu k večnej spáse. Pravdu. Telesný skon putujúcich za smrťou počas cesty i v jej cieli, bol chápaný ako znamenie milosti, najvyššieho požehnania Boha. (Namiesto nášho súčasného: ach, aká tragédia sa mu, im cestou stala).

Pútnici za smrťou však nešli rovným smerom na sever, ale cestou na severovýchod, pretože stvorenie nemôže pochopiť, obsiahnuť svojho Tvorcu, nekonečného Boha a dívať sa mu priamo do očí. Iba omilostení, spravodliví pútnici, žijúci podľa vteleného SLOVA, ktorých misky váh pri poslednom súde zostanú v rovnováhe, môžu vstúpiť do Večného života s BOHOM.

Najväčší megalith oštepu v Manínskej tiesňave

Počas návštevy v Považskej Bystrici Dr. Hromník okrem viacerých pozoruhodných kamenných štruktúr, objavil megalith oštepu v Manínskej tiesňave. Jedná sa o objav zatiaľ najväčšieho megalithu na Slovensku. Tento masívny megalith má tvar hlavy oštepu a bol postavený ľudskou rukou niekedy v dobách stavby britského Stonehenge. Žiadny historik, archeológ alebo bežný návštevník si megalithický oštep v Manínskej tiesňave dosiaľ nevšimol. Podľa Dr. Hromníka oštep predstavuje symbolickú zbraň Boha Śivu v podobe Kopijníka Murugana – horského boha Pravdy. Slovenský ľud ho velebil zrejme už od doby bronzovej, ako o tom svedčí draviské meno jeho zbrane oštepu (z tamilského ośattipū) v slovenčine.

S istotou nám potvrdil, že tento objav určite nie je a nebude ojedinelým, pretože podobné znaky dravido-slovenskej  kultúry sú naznačené bohatou toponymiou aj na iných miestach Slovenska. Tým máme na mysli objavy ranných historických pamiatok, v ktorých sa dajú rozpoznať vplyvy dravidskej Indie vo sfére obchodnej, kultúrnej aj náboženskej od doby bronzovej. Náš vedecký svet neberie Indiu dostatočne vážne ako by mal, pričom India je našou matkou a omegou, čo vôbec neuberá na našom dedičstve Starého aj Nového zákona. Nevšíma si, žiaľ, ani bohatú evidenciu našej najstaršej histórie, lebo jej nerozumie. Potrebujeme sa zobudiť k nášmu oštepu v Manínskej tiesňave! Ten nás zavedie do megalithickej doby.

Kde skončil otec syna megalithu?

Počas prednášky historika v Považskej Bystrici miestni amatérski zanietenci pre archeológiu a históriu (Ing. Vojtech Miko, Štefan Meliš) upozornili Dr. Hromníka na ich nález  z pred rokov v blízkosti Manínskej tiesňavy. (Vrtižer, na vrchu Oplzeň). Keďže nevedeli o čo sa jedná, kameň opatrne vykopali. Ukázalo sa, že i jeho spodná časť je rovnako oválna ako horná. Pod kameňom však nenašli nič z toho čo azda predpokladali. Osadili ho na pôvodné miesto tak ako bol. Táto informácia zaujala pozornosť nášho vedca. Vysvetlil, že ak tvar i druh kameňa sú opísané presne, tak ide o kľúčový kameň chrámu. Kremeň a zvlášť biely, je vzácny a len veľmi ťažko sa opracúva do požadovaného tvaru. Bikonikálny kameň s dvoma zaoblenými koncami zvaný lingam (tamilsky ilingam) je mužským symbolom boha Šivu (biely kremeň patrí bohu Šivovi).

Nález chrámu, po ďalšom odbornom skúmaní nášho bádateľa z Južnej Afriky, by mohol potvrdiť jeho predpoklad, že môže ísť o Boha Šivu, božského otca syna Murugana, reprezentovaného megalithom oštepu v Manínskej  tiesňave. Za účasti nálezcov oválneho kameňa, pátraním priamo na mieste ich dávneho nálezu sme žiaľ, lingam nenašli. Zato terén niesol stopy ťažobnej lesnej techniky. Keďže sa jednalo o menší kameň je tu možnosť, že skončil napríklad v niektorej záhrade a podobne. No prípadným premiestnením, resp. osadením kameňa na iné miesto sa znehodnocuje hodnota a význam nálezu. Bolo by dobré tento kamenný lingam nájsť a vrátiť ho na pôvodné miesto.

Nadčasovosť a prepojenosť  s prastarou históriou

Počas dlhej histórie menili sa národy, vplyvy, menil sa obchod, a to všetko zanechalo na zemi nejakú čitateľnú stopu. Ak chceme ísť do starej histórie musíme sa otvoriť poznaniu, slobodne veľmi veľa študovať z rôznych, multijazyčných i ťažko dostupných prameňov. Nevystačíme si s jedným jazykom; v úzkych hraniciach nášho jazyka, neporozumieme významu ani súvislostiam. A nielen to: k rozlúšteniu najstaršej histórie je nevyhnutné študovať málo prebádané dravidské jazyky z ktorých ani jeden sa na Slovensku nevyučuje. Vo svetovej literatúre sú pre túto príčinu dosiaľ len málo používané. Aj my, Sloveni (Slováci) so starou históriou denne žijeme. Je vtlačená, zachytená všade vôkol nás. Neuvedomujeme si ju, nerozumieme jej pre naše zhrubnuté zmysly, odtrhnuté od duchovnej podstaty bytia, ktorá motivovala našich dávnych predkov.

Život je ustavičný pohyb v čase. Neexistuje pohyb bez času. Ak by Boh zastavil pohyb, celý vesmír sa zrúti, tak tomu rozumeli starodávni Indovia aj naši slovenskí predkovia. Preto od pradávnych dôb velebili a stále ešte velebia čas. Z indického slova šiva pochádza naše slovo živá. Jedine naša Zem, na rozdiel od iných vesmírnych planét, preukazuje rytmus života; nepretržitý, rytmicky meniaci sa pohyb. Toto staroveké chápanie potvrdzuje i moderná fyzika.

Pradávni stavitelia kamenných chrámov oplývali osvieteným vnútorným poznaním, skúsenosťou, múdrosťou; pokorou, bázňou k Stvoriteľovi. Početné stopy, ktoré nám i na Slovensku po sebe zanechali svedčia o ich bystrom ume, oslobodenom od úzkej pripútanosti k matérii. Dodnes fungujú a sú funkčné ich stavby (kozmologické observatória, kamenné chrámy...) a udivujú harmonickým uchopením myšlienky. Odzrkadľujú vzájomné prenikanie priestoru, času a vedomia v dynamickom pohybe.

Lesy našich rokov sa sfarbujú do zlatožlta

Aké tajomstvo skrýva posledný pozemský svetelný lúč, čo naposledy pohladí životy žijúcich? Akým bude náš návrat k zdroju všetkého svetla? A skadiaľ pritancuje čas, aby sa oprel do stoniek našich rokov; rozkýval ich až tak, že rozviate v dotykoch svetla, v súzvuku s večnosťou pobozkajú zem? Kam sa potom poberie čas? A koľko času ešte zostáva žijúcim k pokore, poznávaniu a zmúdreniu?

Elena Kaplanová

Viac o objave Dr. C.A. Hromníka o megalithe oštepu v dokumente STV:

Slovensko v obrazoch. [online].2014 cit. 2014-07-31]. Dostupné z:   

http://www.rtvs.sk/tv.programmes.detail/archive/2425?date=27.07.2014

Kamenná špica oštepu v približných rozmeroch 350 X 130 X 80 cm, ktorú Dr. Cyril Hromník objavil zasadenú vo vertikálnej polohe v Manínskej tiesňave na východ od Považskej Bystrice, je pokiaľ  je známe zatiaľ najväčším náboženským megalithom nájdeným na Slovensku. Je to symbolická zbraň Boha Śivu v podobe Kopijníka Murugana – horského boha Pravdy. Slovenský ľud ho velebil zrejme už od doby bronzovej, ako o tom svedčí draviské meno jeho zbrane oštepu (<ośattipū|) v slovenčine."