Tajomné pramene v nás

Považská knižnica v Považskej Bystrici je dlhodobo známa svojou precíznou organizáciou kvalitných kultúrnych podujatí a inak tomu nebolo ani 16. septembra 2014, kedy v priestoroch Základnej umeleckej školy Imra Weinera Kráľa (vo výtvarnom ateliéri Milana Sládka) usporiadala literárno-hudobné pásmo s názvom Tajomné pramene v nás, ktorého hosťami boli poetka a univerzitná profesorka Eva Fordinálová, odborný asistent Ústavu stredoeurópskych jazykov a kultúr FSŠ UKF v Nitre Ján Gallik a odborná asistentka Katedry slovenskej literatúry FF UKF v Nitre Martina Zajíčková. Ešte pred samotným podujatím mali hostia možnosť navštíviť Predmier – rodnú dedinu Jozefa Ignáca Bajzu, ktorou ich previedol pán starosta Ing. Viliam Čillík, i Manínsku tiesňavu, ktorú zdobí najväčší megalit na Slovensku.

Po úvodnom klavírnom vstupe privítala hostí pani riaditeľka Považskej knižnice Mgr. Ivana Knappová i predstavitelia mesta Považská Bystrica, pán primátor doc. PhDr. PaedDr. Karol Janas, PhD.a pán viceprimátor Mgr. Marián Sopčák. Následne si publikum vypočulo umelecký prednes veršov Evy Fordinálovej a prednášku Jána Gallika o jej umeleckej i vedeckej tvorbe:

Poéziu, ktorá prináša vyššie myšlienkové bohatstvo, vychádzajúce z pozitívnych prameňov ľudského života, naplneného vnútorným nadšením, životným elánom a láskou k tomu, ktorý je nielen Stvoriteľom ľudí, ale aj ich nekonečnou podporou v okamihoch zápasov, utrpenia, hľadania a nachádzania, hanby a slávy, radosti i smútku, slabosti a sily, tvorí výrazná autorská osobnosť slovenskej duchovnej literatúry i literárnej vedy Eva Fordinálová, rodáčka z Borského Mikuláša. Študovala na Pedagogickom inštitúte v Trnave a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave históriu – slovenský jazyk a literatúru. Svoje celoživotné bádanie zamerala na život a dielo svojho rodáka Jána Hollého. O básnikovi Jánovi Hollom vydala monografie Aký si, Ján Hollý? (1985), Idey Hollého v ideológii romantizmu(2000),Ján Hollý 1785 – 1849 (2003) a Ján Hollý v slovenskom národno-kultúrnom vedomí (2007).

Veľmi dôležitý faktom však ostáva, že Eva Fordinálová je aj autorkou piatich básnických zbierok a jednej publikácie úvahových reflexií Ranné zamyslenia (2001). V roku 1997 vyšla vo vydavateľstve ARKUS útla – ale obsahom o to silnejšia – zbierka básní Vôňa Záhoria, potom nasledovali zbierky básní s názvom Neprestanem Ťa hľadať(2005),Chystám Ti miesto(2007), Stretlo ma svetlo(2009) a Z hlbokosti duše(2011).

V zbierke básní Vôňa Záhoria dochádza v úvodnom motte k vyznaniu lásky k svojmu rodisku – Záhoriu. Zbierka sa nesie v duchu básnických opisov vnútorného chápania krásy prírody, v ktorej kontraste stojí často ľudská bezohľadnosť a utápanie sa v bolesti či smútku. Autorka, aj keď je chvíľami „plná vírivého nepokoja“, ako o tom spieva vo veršoch básne Spev sirén, dokáže volať k výškam mámivej a nedostižnej krásy, hoci vie vopred, „že sa doráňa, / som stále plná toho volania.“ Spomenuté chvíle ľudských zápasov možno zahliadnuť v prvých veršoch básne Hrad:„Zavše sa človek zmení v temný hrad / a všetky svetlá v sebe pozhasína. / Pútnikov nechá vonku v daždi stáť, / vchod k srdcu zastrie ťažká pavučina.“ V básni Dosťodhalila aj silu falošnosti a ľudskej nenásytnosti: „priateľstvá, ktoré falšou kvitnú, / dá sa z nich veľa vycicať – / pre pohodlnosť parazitnú / už zabudli, čo je mať rád.“ 

Hoci je daná básnická zbierka – ako ju charakterizoval Milan Zelinka – myšlienkovo odvážnou, výrazovo plnohodnotnou básnickou výpoveďou, ktorá hovorí veľa najmä o drámach osamelého ženského srdca, ktoré tak veľmi ľúbilo, predsa však akoby autorka naznačovala svoje následné básnické formovanie, keď v básni Druhý dychpriznáva: „a keď nás už iba vôľa nesie / popri trsoch smädných tráv a lodýh, / zazurčí v nás čosi ako pieseň, / roztvorí zrak prameň živej vody.“

V básnickej zbierke Neprestanem Ťa hľadať(2005), ktorej názov nám už jasne napovedá akou poetickou cestou sa autorka vybrala, nachádzame nielen tóny duchovného Pokánia, keď „pôjdem a budem prosiť, Pane: / spáľ moje srdce v ničovitý prach, / ako sa v podjesenných záhradách / do ohňov hádže všetko plané“, ale aj túžbu po pozvánke k Najvyššiemu: „Mám v sebe toľko túžob, / koľko je v letnom bore vône. / Pane, dnes zázrak urob / a príď si po ne!“ Eva Fordinálová zostáva i v tejto zbierke verná svojmu básnickému jazyku, ktorý naplno využíva prírodné činitele ako vietor, oheň, chlad, lesy, lístie, piesok, trávu či pustatinu, aby pomocou nich vyjadrila svoj vnútorný pocit odzrkadľujúci chvíle krásy, ale aj životných kríz či hľadania Najvyššej lásky. Taktiež ju charakterizuje sila viazaného verša, ktorého renesancia – ako sa vyjadril Milan Zelinka – opäť musela prísť, „ak sa len nebudeme chcieť utopiť v myšlienkovej prázdnote a formovej anarchii“. A tak autorka v danej zbierke okrem nastolenia Otázky – „Prečo si do mňa vložil pieseň, / no nedal si aj slová perám?“ – nachádza odpoveď práve v tejto piesni, ktorá v jej prvej zbierke roztvárala zrak prameňu živej vody. Ľútosť „za tým, čo nebolo a viac už nebude“, zaháňa tým, čo nikdy neprestane hľadať: „Z cesty je chodník čoraz užší. / Ja tiež ním tiahnem bohvie kam. / S pustou mysľou a steskom v duši / prázdnotu v sebe zariekam, / bez Teba ju však nezahluším – / a s ňou je človek strašne sám.“

V tretej básnickej zbierke Chystám Ti miesto (2007)spoznávame Evu Fordinálovú ako autorku, ktorá už naplno kotví v prístave jemnej duchovnej poetiky, pričom z nej vychádza nielen prosebný tón o Božiu pomoc, ale prekonáva aj ľady tvrdých priezračných prímrazkov a chystá miesto vo svojej duši tomu, ktorý v jarnom raji začul jej volanie: „V deň, keď som volala, Ty začul si ma, / dodal si odvahy a sily mojej duši: / plníš ju hudbou, skončila sa zima, / od rána Tvoja neha melodicky prší.“

Daná zbierka sa teda skladá z dvoch básnických cyklov – Priezračné prímrazky a Jarný raj– kde dominujú najmä verše preniknuté Božou prítomnosťou, pričom dochádza k opätovnému vyjadrovaniu sa autorky prostredníctvom prírodných obrazov, ktoré Július Pašteka označil za „metaforické zrkadlo sveta i svojej duše.“ Dôkazom tohto tvrdenia sú básne ako Iskriace ráno,kde „jediné, čo sneh nezavanie, / je cesta mojich ranných chvál, / že si mi dnešným mierom, Pane, / včerajšie smútky zasypal“, alebo prosiace verše Zdvihni ma, Pane,v ktorých prosí Boha o sňatie okov z jej duše, unavenej „ako Európa! / Som opäť dieťa šepkajúce Otcovi: / „Topánky ťažké – hopa!“

V básňach Evy Fordinálovej nachádzame neustále hľadanie tepla, svetla a spásy v jej, ale i v ľudskej snahe nasadnúť „na snežný čarodejný vlak, / s cieľovou stanicou Nebo, / opustím zemský zapadák / bez pasu, bez obáv, s Tebou.“ Taktiež autorkine poetické zákutia nás neúnavne presviedčajú o tom, čo príznačne vystihol autor záložky: „Básnik Paul Verlaine povedal, že v jeho srdci sneží, autorka tejto zbierky by mohla povedať, že v jej srdci sneží i prší zároveň.“

Napokon okrem básnických zbierok možno spomenúť ešte jednu dôležitú odbornú publikáciu Evy Fordinálovej s názvom Tajomné pramene v nás, ktorú vydalo Literárne informačné centrum v roku 2013. V nej predstavuje slovenskú národnú literárnu históriu v polyfónii tej svetovej. Nazerá do zrkadla dejín kultúrnosti a pobáda k tomu, aby sa Slováci konečne nebáli uzrieť vlastnú tvár, zdeformovanú predstavou „cudzích zrkadiel“, a spoznali tak skutočné tajomné pramene v nás. Jej výzvou je motto z úvodu publikácie, prevzaté z almanachu Zora: „Národ, ktorý sa neopúšťa, nebýva opustený“ (Fordinálová, 2013, s. 5). K nemu zároveň dodáva, že ak národ bude hľadať v sebe, nájde sa vo svete. Tajomné pramene v nás sú tak o odhaľovaní toho, čo udržalo pri živote povedomie národnej svojbytnosti Slovákov, o našej národnej duchovnej kultúre, ktorá sústavne pretrváva už viac ako tisíc rokov a aj o potrebe rehistorizácie literárneho výskumu, založenej na prebádaní „genetického kódu“ národnej literatúry a jej osobitného prínosu do celosvetového umeleckého fondu. Od historického pozadia slovenskej kultúry, cez aspekt budovania základného vlasteneckého povedomia, vychádzajúc z cyrilo-metodskej tradície a objasňujúc fundament národnej identity Slovákov i na báze štátneho znaku či unikátnej dvadsiatej modlitby Kyjevských listov, ktorá vyjadruje prvýkrát v dejinách Európy národné cítenie etnickej skupiny, až po predstavenie a analýzu literárnych skvostov typu Nitra milá, Nitra… i iných piesní, ktoré Slováci prijali za svoje národné dedičstvo, prichádza Eva Fordinálová k záveru, že to, čo nám ako národu chýba je vedomosť o sebe, „poznanie vlastnej hodnoty, vlastnej kultúry, vlastných dejín, koreňov, z ktorých rastieme“ (Fordinálová, 2013, s. 141). Východisko z tohto nelichotivého stavu nachádza v snahe „poofukovať zaprášené, urobiť si čisto v sebe i vôkol seba, spoznať vlastnú hodnotu, získať sebaúctu, dôstojnosť. Lebo tej sa človek nikdy nesmie vzdať!“ (Fordinálová, 2013, s. 141).

Cestu Slovákov k sebe samým vníma najmä vo vývinových etapách osvietenstva, klasicizmu a romantizmu, pretože práve tu možno sledovať rozhodujúcu dimenziu, ktorá dáva národnému obrodeniu Slovákov zmysel, a tým je zakorenenosť v kresťanstve a vo viere, že racionalistické a duchovné si nemá odporovať. Úsilie Bernoláka, Bajzu, Fándlyho, Hollého, Papánka i celého Slovenského učeného tovarišstva reflektuje v obrovskej láske k národu, prízvukujúc, že všetci vsadili na jednu kartu – urobiť všetko čo sa dá pre „slávu slovenskej kultúry“ (Fordinálová, 2013, s. 72). Všíma si tiež dôležitú prácu Šafárika, Kollára i Štúra, pretože vykonali veľa nielen pre slovanskú (ako sa zdôrazňuje najmä pri prvých dvoch menovaných), ale aj slovenskú národnú ideu.

Eva Fordinálová tak publikáciou Tajomné pramene v nás proces spoznávania vlastných hodnôt i získania sebaúcty a dôstojnosti veľmi sľubne naštartovala, veď ako uvádza Vladimír Petrík vo svojom hodnotení na obálke knihy, autorka vidí podstatu práve „v duchovnosti ako prazáklade našich národných archetypov. (…) Fordinálovej koncepcia vyplynula aj z jej náboženskej orientácie. Najmä však z nespokojnosti so súčasným stavom nášho národného vedomia, ktoré sa kedysi v čase Cyrila a Metoda zrodilo, potom sa ukrylo do podvedomia, znovu sa prihlásilo v čase bernolákovcov a štúrovcov a dnes sa akosi rozplynulo v konzume, materializme a globalizácii.“

Po odznení uvedených slov nasledovala prednáška pani profesorky Evy Fordinálovej, ktorá poslucháčom sprostredkovala svoje vedecké poznatky o živote a tvorbe Jána Hollého a Jozefa Ignáca Bajzu. Po prednáške moderovali diskusiu pani profesorky Fordinálovej s publikom Ján Gallik i Martina Zajíčková. V samom závere besedy zaznel staroslovenský Otčenáš v originálnom podaní Martiny Zajíčkovej, ktorý bol napokon veľavravnou bodkou za skutočne krásnym literárno-hudobným zážitkom.



Ján Gallik